Čakanie... dnes som si to uvedomil. Neustále čakám. Čakám kým príde výťah, čakám v rade na autobus, čakám kým ma autobus odvezie kam chcem. Čakám v obchode v rade na pokladni, čakám pokým sa mi zapne počítač. Je to normálne? Čakáme aj na smrť? Neopovažujem sa ani sčítavať čas, ktorý trávim čakaním. Iba by ma to ešte viac deprimovalo.
Predstavte si opačnú situáciu. Smrť čaká na vás pokým si vkľude dožijete, autobus na vás čaká pokým dofajčíte cigaretu, učiteľ v škole čaká s prednáškou na váš príchod, počítač sa zapne a čaká kým si k nemu sadnete.
Začínam uvažovať ako sa vyhnúť tomuto čakaniu a chytit život konečne do svojich rúk. Riešením by mohlo byť napríklad chodiť pešo, kradnúť potraviny, meškať, alebo správne časovať udalosti. Plánovať kedy je najmenší výskyt ludí v obchodoch, alebo ešte lepšie, rovno si otočiť životný cyklus a začať žiť v noci a nadránom. Aký krásny musí byť východ slnka. Nevidel som ich veľa, naozaj len pár, ale skutočne to stálo za to, vidieť ako sa žeravý kotúč dvíha spoza horizontu.
A tak som začal aspoň meškať do školy alebo na stretnutia s priateľmi. Desať minút nikoho nezabije, hlavne nie tých ktorý tak pravidelne meškajú.
